Mapy

Celý večer rozmýšľala nad tým, akým smerom sa má vydať.
Na sever ? Tam sú chladné noci a vlci si myslia, že každý pohyb znamená útok.
Na juh ? Tam slnko spáli aj tie najtajnejšie želania.
Na západ ? Tam by sa musela dívať na farebných netopierov.
Na východ ? Tam sa všetko akosi prirýchlo začína...
V spotenej dlani zvierala kompas, ktorý jej darovala tajomná pani odetá v sivom súkne a s neopísateľne prenikavým pohľadom. Keby ju vtedy nestretla, mohla mať pokojný život. Takto sa len stále vŕta vo svojich myšlienkach. Počuje tajomné hlasy, ktoré jej nedajú spávať. Najradšej by ten kompas hodila za seba. Už sa o to niekoľkokrát pokúsila, lenže vždy v nej zvíťazila " Pani Lótová ".
Kliatba alebo dar ? Kto na to pozná odpoveď ?
Ona ju nevie a vie, že vedieť je nevedieť. Tak si kreslí mapy do starého koženého notesa a červenou ceruzkou označuje miesta, ktoré navštívila. V myšlienkach. Preto sa ostatní ľudia v tých mapách nevyznajú. Len sa čudujú a usmievajú sa. Na svojej nevedomosti.
A ona ich nedokáže okríknuť.
Zatvorí notes a ponorí sa do bežného sveta. Do sveta, kde mapy nemajú svoj vlastný príbeh ....

Anjel odpustenia

Stála bez pohnutia a nemo sa dívala na oblohu. Obraz pred ňou ju úplne paralyzoval. Videla dotyk neba a nekonečna. Dávno túžila po tejto chvíli a zrazu sa nevie rozhodnúť. Prečo má strach a prečo nedokáže vystrieť ruku a otvoriť dlaň?
Otázky jej prehlušili vlastné myšlienky.
Čítala o tom, počula rozprávať zainteresovaných. A napriek tomu neverila. Bola ako Tomáš, tiež potrebovala dôkazy. Teraz je tu a ona upadla do apatie. Alebo len vychutnáva ten zvláštny pocit, ktorý jej bráni urobiť krok a prehovoriť.
Časté pochybnosti jej otravovali myseľ a postupne padala do priepasti deštruktívnosti. Šepoty zatratených dám jej nedávali spávať. Budovala si peklo v srdci. A na čo? Niekde v hĺbke duše cítila, že to musí zastaviť. Inak zomrie. Nie fyzicky. Citovo. Teraz tu stojí a so slzami v očiach pozerá príbeh vlastnej beznádeje. Beznádeje, ktorú si masochisticky tvorí.
Je čas spáliť projekty a odpustiť si svoje zlyhanie v odpustení.
Zobrala sklenú fľašu s nápisom ZMAZANÉ a zahodila ju ďaleko za seba.
Zostáva len nájsť v sebe tú silu a neobzrieť sa. Každým obzretím skamenie kúsok srdca a s kamenným srdcom sa ťažšie dýcha ...

.... A Anjel sa spokojne usmial a rozplynul sa do večnosti. Zase má na chvíľu "dovolenku".

Zvláštny príbeh

Ona sa pozerá na jeho kamenné pery.
Vychádzajú z nich skostnatelé lži. Pavučiny zo slov a pocitov sa pretrhli na malé čiastočky.
Už len na zaprášenej nástenke je hrdzavým špendlíkom pripevnený odkaz o "nesmrteľnosti chrústa ". Ona vie, že cesta sa buduje veky a zničí v okamžiku. Smutne hľadá pointu.
On sa tvári ako svätý muž, ale z vreciek mu vytŕča slama.
Šepká jej o vrátenom úsmeve v srdci.
Ako skončí tento jeho príbeh ?
Bude na jeho konci zmierenie alebo sa zaradí do kníh zatratencov ... ?

Chodníky ...

Čudné sú chodníky, po ktorých nechodia ľudia. Pomaľované krikľavými farbami. Piesok na nich je tvrdý a tráva už dávno nerastie. Sú označené modrým kruhom. Keď sa zotmie, kruh sa premení na žeravú guľu a nikto nevie, komu spadne do lona. Preto sa ich ľudia stránia a radšej si sadnú za volant, nasadia čierne okuliare a biele baretky. Myslia si, že takto sú nenápadní. Paradoxom je, že tie chodníky nemôžu obísť. A tie žeravé gule im spália zahalené loná ...

Pominuteľnosť

Dusí sa a zároveň zapíja krémeš absintom. Začínajú sa na seba navzájom podobať.
Sú zelení a horkastí. Keď ich polejú vodou, zakalia sa a zožltnú.
Na vežových hodinách sa odtrhla veľká ručička. Zrazu nikto nevedel, kedy má chystať obed. A oni dvaja sa hrali na vojačikov. Striekali po sebe vyprchanú minerálku a obhadzovali sa koláčmi. Túto pseudo vojnu nikto nevyhrá. Iba, keby si vystrihol zo starých novín lietadlo. Ale kto by ho za to pochválil ?
Okolo veže sa nahromadil dav. Všetci dumali, ako teraz spoznajú poludnie.
Zrazu pribehlo malé vychudnuté dieťa a nastriekalo im do očí slzný plyn. Na okamih zabudli na svoju pominuteľnosť ...

Posledný súd

Drevené lavice, na ktorých sú vyryté príbehy lásky, smútku a nešťastia.
Sudca v umastenom talári a v zažltnutej parochni niečo potichučky mrmlal.
Nikto tomu nevenoval pozornosť. Zaujal ich malý nenápadný chlapík učupený v kúte. Spieval si pesničku o kamennom múre a v rukách držal oranžovú baretku.
Zraky upierali jeho smerom a prepočuli ortieľ sudcu. Keby ho počúvali, mohli sa poučiť. Namiesto toho sa pohoršovali nad čudnou pesničkou. Sudca nahnevane tresol kladivkom o stôl a odišiel. Nastalo ticho a zrazu si všetci uvedomili, že "Posledný súd" nebol posledný ...

Láska ...

Pozeral sa na ňu a jej stekali po líci višňové slzy. Rozpáleným jazykom vytváral na pokožke trblietavé slniečka.
Hladil ju po vlasoch a ona si pospevovala veselú pesničku.
V srdciach im tancovali pestrofarebné motýliky.
On zahrieval v krčahu medovkový čaj a ona žehlila čerstvo vypratú bielizeň. V celom okolí rozvoniaval jablkový závin.
Vanilka a klinčeky dodávali atmosfére nádych romantiky.
Spojené dlane a splynuté duše. V úsmeve bolo cítiť lásku sveta.
Ako v rozprávke ....

Oproti sebe

Stáli oproti sebe a napriek tomu sa nevideli. Jeden vystrel ruku a dotkol sa vzduchoprázdna.
Druhý sa pohodlne usadil do tureckého sedu a spieval si veselú pesničku. Okolo prechádzal zhrbený deduško a palicou medzi nich nakreslil srdce.
Ani jeden ten obraz nevnímal.
Prvý mával naďalej rukou a druhý si veselo nôtil.
Zrazu sa zablyslo a blesk udrel do stredu srdca.
Ostal len čierny pás z piesku. Obidvaja sa pobrali preč opačným smerom ...

Slepí a čierni

Bolo piatok trinásteho a chlap s cigaretou v ústach hasil požiar. Čierny slepý kocúr sa obtieral okolo jeho ľavej nohy a občas prebehol cez cestu. Ľudia sa tvárili, že ich mravčanie slepého tvora netrápi.
Muž vykrikoval oplzlé slová na deti, ktoré sa hrali so zápalkami na zhorenisku.
Štípali ho oči od neustáleho dymu a tak hodil cigaretu do pahrebiska.
Deti zvýskli od hrôzy a kocúr im vyškriabal obidve oči.
Zrazu boli všetci slepí a čierni ...
Chlap si stiahol šiltovku do tváre a spokojne odkráčal.

Bez strachu

Mať nôž na krku a necítiť strach.
Len chlad ostrej čepele pripomína nenávratno. Odráža sa v nej bezmocnosť a krutosť vraha. Alebo je to vykúpenie ? Pomalé ťahy nacvičenej ruky.
Krv sa podobá na víno. Paradox alebo zámer ? Mdloby nechcú zahnať zradu.
Vrah nečaká, odchádza akoby sa mu hnusil vlastný osud. Obeť krváca a nad jej hrobom tancuje anjel valčík s diablom. Vymodlené blúznenie dáva chvíli vážnosť. Nôž padol na zem a so šelestom záhrobia sa dvere zavreli ...

Májový dážď

Zabudol na pomoc, ktorá prišla v podobe májového dažďa.
Kvapky mu pozmývali škvrny na nose. Mal ich tam sedem.
Presne ako hriechov.
Jemu to nepripadalo zvláštne, ale obete svoje príbehy vyplakali.
On sa cíti čistý. Škrny zmizli a s nimi aj jeho pocit viny. Možno všetko pochopil a odpustil si prešľapy. Obete ho stále kreslia do perín. Zabudol na pomoc. Mohla ho očistiť. Lenže jeho pamäť ho nepodržala. Nič nepočul, len sa krútil ako ranený had a vlastný jed mu otrávil svedomie. A májový dážď sa zmenil na mráz ...