Drevené lavice, na ktorých sú vyryté príbehy lásky, smútku a nešťastia.
Sudca v umastenom talári a v zažltnutej parochni niečo potichučky mrmlal.
Nikto tomu nevenoval pozornosť. Zaujal ich malý nenápadný chlapík učupený v kúte. Spieval si pesničku o kamennom múre a v rukách držal oranžovú baretku.
Zraky upierali jeho smerom a prepočuli ortieľ sudcu. Keby ho počúvali, mohli sa poučiť. Namiesto toho sa pohoršovali nad čudnou pesničkou. Sudca nahnevane tresol kladivkom o stôl a odišiel. Nastalo ticho a zrazu si všetci uvedomili, že "Posledný súd" nebol posledný ...
6 komentárov:
Zaujímavý postoj, ako vnímať existenciu života vo vesmíre. Veru, človek si nikdy nemôže byť istý, čo je skutočne posledné.
Astra,je to o povrchnosti ľudí a
o tom, že sa neustále zaoberáme nepodstatnými vecami
/ krikľavými oranžovými baretkami/ a tie dôležité nám unikajú?
Zaujímavo a krásne napísané.
Astra, dychtivo cakam na dalsie uzasne poznania ...
Ave : človek si nemoze byt nicim isty, iba tym, ze zije v cykloch vlastnej neistoty....
Femma : presne o tom je to, citas medzi riadkami... Vdaka
Lilith : budem sa snazit :-)))
Zverejnenie komentára